Ahojte <3
Dnes som sa rozhodla vám napísať článok o dni, na ktorý som dlho čakala. Bol to deň, na ktorý nikdy nezabudnem a nikdy ani nechcem.
Deň, kedy som po prvý krát stretla najúžasnejšie dievča,osobu,blogerku...
Bol to deň, ako každý iný. Deň predtým som sa ako každý večer venovala stránke, a vtedy som zväčša na počítači (niekedy keď som mimo domova na mobile). Kedže mám o Mome fanpage, musím si pozerať jej profil aspoň 3 krát za deň, aby mi neušli žiadne novinky, ktoré by som na stránku mohla dať. Tento večer som si rovnako našla Momin profil a otvorila ho. A bolo to tam! Status: Zajtra smer --> BA.
V prvej chvíli som tomu nemohla uveriť, ale keď som sa spamätala (asi po 5 minútach), hneď som šla Mome napísať. Nebudem vám tu radšej písať, čo presne som jej povedala. Ale bolo to jednoducho také nadšenie, aké si ani asi neviete predstaviť. Od šťastia som sa rozplakala (i know, that was crazy).
Samozrejme Moma mi odpísala, no nie tak ako by som si to predstavovala. Povedala mi, že ide za kamarátkou, a jednoducho jej nevíde čas na nič iné. V ten večer som šla späť ozaj s veľkým smútkom, no povedala som si že nádej neumiera nikdy.
Na druhý deň ráno som šla do školy, a po ceste som opäť sledovala novinky na Facebooku, no nič.
Potom som šla pozrieť novinky na Instagram (takto si to pozerám každé ráno, cesta do školy mi trvá 30 min.) a všimla som si, že Moma pridala fotku, a v komente napísala dievčatám, že bude v Eurovei do 16:00 približne. Samozrejme, čo iné by som spravila ako jej napísať. Na odpoveď som čakala celý deň, a už mi pomaly končila škola. Na poslednej hodine (13:30) mi Moma napísala! Napísala, že bude v Eurovei do 15:00 približne ale dlhšie nie. Od šťastia som skríkla (ale vážne, učiteľka a spolužiaci necháááápali :D )
Hneď ako zazvonilo, prvá som sa zbalila a utekala aj s vecami zo školy rovno do Eurovei.
Mala som to asi 5 min. od školy, takže nie moc ďaleko. Po ceste som sa snažila skontaktovať s inými dievčatami, no nemali čas :(. Bola som veľmi nervózna, keď som si predstavila, že tam mám stáť sama, no predstava, že sa s ňou stretnem (ááááá) ma neodradila.
Keď som dorazila k Eurovei, bála som sa do nej aj vstúpiť, aby ma náhodou nevidela prvá. Ako prvé, som pozerala všade, pretože som vedela, že tam niekde je. Hľadala som ju po celej Eurovei asi 45 min. Hľadala som ju v prvej časti,v druhej časti, pri fontáne, na schodoch, na nábreží..no jednoducho som ju nenašla. Po trištvrte hodine hľadania som to začala vzdávať, sadla som si na schody a bola som neskutočne smutná. Nakoniec po 5 min. sedenia som sa rozhodla, že ju asi už nenájdem a rozhodla som sa odísť. Keď už som bola pri dverách ( a teraz úúplne vážne!!) prišla mi správa!
"Teraz idem do PantaRhei a potom domov"
Keď som si to prečítala, neuveriteľne mi začalo od šťastia a nervozity byť srdce a utekala som na informácie aby som PantaRhei našla čo najskôr.
Keď som sa konečne dostala ku PantaRhei, vošla som do vnútra a obišla ho 3-krát. Nakoniec som sa rozhodla postaviť sa k regálu s knihami, od ktorého som videla na dvere a čakať. Po 3 minútach vstúpila!
Ozaj by som vám nepriala v tej chvíli zažiť a pocítiť to, čo ja. Triasla som sa, bilo mi srdce a myslela som, že sa nepohnem z miesta.
Keď som sa konečne rozhodla ísť za ňou, akurát sa otočila a na moje prekvapenie ma hneď spoznala a následne ma objala. Naozaj mi neskutočne bilo srdce a Moma vám to môže aj dosvedčiť :)
Hneď ma predstavila jej ocinovi, ako dievča, ktoré je jej fan,má o nej fanpage a blog, a následne nám spravil aj foto. Kedže Moma sa bola v PantaRhei spýtať iba na jednu knihu, išli sme hneď von. Jej ocino si išiel niečo pozrieť a tak sme mali čas sa aj porozprávať. Moma na mne celý čas moju radosť a trému videla a hovoria mi: "to je zlaté ale je to všetko v pohodeee". Rozprávali sme sa asi 5 min. A potom sme sa postavili, pretože som si ju chcela odfotiť a dať to na fanpage.
Keď som to postla za 7 min. tam bolo 50 likes a Moma bola úplne rada. Na to k nám prišiel nejaký muž, ktorý nám povedal aby sme mu podržali kapustu, čo mal v ruke, aby si mohol zaviazať šnúrku. Moma to nevzala a tak som mu chcela pomôcť aspoň ja. No bola to chyba! Ten chlap odišiel a nechal ma tak s kapustou v ruke. Moma sa smiala a ja tiež, nakoľko to ona vraj čakala, pretože to bola skrytá kamera. (No to iba ja môžem byť taká trubka)
Keď prišiel jej ocino, Moma mi povedala, že jej ocino chce ísť na výstavu motoriek a potom musí ísť domov. Ponúkla som sa jej, že ju teda aspoň odprevadím pokiaľ mám čas. Ona mi na to však navrhla, že ak chcem a mám čas mohla by som ísť s nimi. Samozrejme súhlasia som. (Aj keď som nevedela kde?čo?ako?..bola som šťastná) No to som nevedela, že sú tam autom. Keď sme prišli k autu povedala som: "Momi a to si tam mám fakt sadnúť a ísť s vami?! "
Na to Moma: "No, môžeš ísť aj peši alebo utekať za autom, tak si vyber :D"
Samozrejme som si sadla. Ich auto bolo ozaj pohodlné a ja som tomu jednoducho stále nemohla uveriť a po ceste som Momu fotila a rozprávala sa s ňou.
Keď sme dorazili na miesto tak sme sa rozhodli počkať jej ocina vonku, pretože sme dievčatá, motorky nás nebavia a aspoň sme sa mohli porozprávať. Rozprávali sme sa asi pol hodinu,opäť fotky a písala mi venovanie.
Keď sme sedeli v tej tráve, zrazu som zbadala ako Mome lezie po ruke malý čierny pavúčik pre šťastie. Kedže som vedela, že Moma sa pavúkov bojí, snažila som sa jej to povedať opatrne, no ako náhle som jej to povedala, Moma sa postavila a skríkla: "ááá daj ho dole, v tej tráve sú pavúky!!!...ale nebol až taký veľký, takže v pohode :)"
Bol pomaly čas aby sme odišli, no niako sme sa tam zasekli, pretože jej ocino obdivoval motorky, čo mne nevadilo. Bola som rada každú minútu, ktorú som ju viac a viac spoznávala. Keď už sme mali ísť, sadli sme si s Momou do auta a čakali na ocina. Vtedy sme sa ešte rozrávali a trošku fotili.
No a nakoniec ma odviezli na zástavku naspäť do mesta, dohodli sme sa na November (idem do TN) a odišla.
Tak toto je to úžasné poobedie. Poobedie s ňou.
Viem rozpísala som sa (aj tak mám pocit, že to nieje všetko), no pre mňa to bolo všetko dôležité a nikdy na to nezabudnem.
Moma, ešte raz ti ďakujem za to všetko.
Ešte v ten istý deň som si myslela, že ťa neuvidím, ale ty si to zmenila. Bol to ten najkrajší, aj keď nie presne, ale najkrajší narodeninový darček, čo si mi mohla dať.
(Btw: budem mať osemnásť a Moma mi nechcela uveriť :) )
Ďakujem, že ste si to prečítali až dokonca a som rada, že odoberáte/sledujete práve moju fanpage.
I like you.
This day, in my memories, forever...
- Sabi
